MediaServis

1. Vzbuď ducha dávnych svedkov, Pane, čo Sion verne strážili
a vo dne, v noci, neúnavne o Tebe smelo svedčili,
nech mocne hlas ich svetom znie a ľudstvo k Tebe privedie.

2. Daj, nech Tvoj oheň čím skôr vzplanie, ožiari každý sveta kraj;
na žatvu svoju mnohých, Pane, Ty pracovníkov vysielaj,
veď málo ich je, vidíš sám, nuž pomôž, veď si žatvy Pán.

3. Zjav slovo svoje mnohým ľuďom, vo viere predkov nech stoja,
daj zvíťaziť nad každým bludom, praj cirkvi svojej pokoja
a láskou podmaň celý svet pre mena svojho slávu, česť.

4. A daj, nech pravda Tvojho slova prenikne v každý sveta kút,
nech pohrnie sa húfne znova ku Tebe, Pane, verný ľud,
nech zrno Tebou zasiate prináša klasy bohaté.

5. Ty slávne dielo skončíš iste, veď Sudca si a Spasiteľ;
hoc obzory sú ešte hmlisté, za nimi predsa večný cieľ
vo viere jasne vidíme. A Ty dáš viac, než prosíme.

1. Sion kvíli prežalostne, Sion, to mesto Božie,
Bohu vzácne, vyvolené, ktoré stále miluje.
Ach vraví, opustil ma Pán Boh, zabudol na mňa,
bieda, kríž, úzkosť, trápenia sužujú ma do omdlenia.

2. Pán, ktorý mi bol zasľúbil, že pomôže v súžení,
ďaleko je, by sa sklonil, k hlasu mojich úpení.
Ach, či dlho, Bože môj, potrvá tento hnev Tvoj?
Môžeš, ale nechceš v kríži s útechou sa mi priblížiť?

3. Sion, Sion môj premilý, – hovorí Pán srdečne
– prečo hlas tvoj lká a kvíli, či si ma stratil večne?
Môže azda dobrá mať svojho dieťaťa sa vzdať?
Ak by takto urobila, aká by jej láska bola?

4. A keby aj niekde žila matka s takým zlým srdcom,
že by láska v ňom vychladla – ja však som Ten, ktorý Som!
Znám ťa, Sion, po mene, v dlani mám ho vpísané.
Mám ťa vo svojej pamäti, viac než matka svoje deti.

5. Vždycky si mi pred očami, spi mi v lone v pokoji,
moja pravica ťa chráni, moja láska ťa kojí,
ako si verná matka pestuje nemluvniatka:
Sion, verný buď, nezúfaj, vo mňa, svojho Boha, dúfaj!

1. Pri spomienke na tých vyvolených mužov,
ktorí bleskom slova zahnali temno bludov,
naše srdcia horia, Bože a Pane náš, za to dnes vďakou vrúcnou.

2. Svetlo si v slove dal, no človek – nepriateľ
pod nádobu ho skryl; ľud od pravdy zvedený,
zabúdal na Teba, mýlil sa a chodil dľa ľudských poblúdení.

3. Zaznej: Haleluja! Svieť, evanjelium,
púšťou života veď do zasľúbenej zeme,
ako stĺp ohnivý, nech Boží obličaj milostivý uzrieme.

4. Zaznej: Haleluja! Preč ohne a meče,
nech slovo bojuje, a cirkev nech v jej boji
chráni vždy viery štít, tak šťastný pod palmou ľud Boží v láske stojí.

5. Chráň nás vo svetlo tom, a v svojej slobode,
upevni vo viere, Ježiši, v každom čase,
nech sa nezaplieta svojvoľne nikto viac do jarma bludov zase.

6. Buď Bohu sláva, česť! Zaznej: Haleluja!
V obnovenej cirkvi obnovujme aj seba
a v duchu Kristovom kráčajme k cirkvi tej oslávenej do neba.

1. Plesajme srdečne, kresťania v túto chvíľu,
že sme dnes radostne dožili slávnosť milú:
Obnovenia viery pamiatku výročnú,
keď od chrámu dverí zjasal lúč v tmu nočnú.

2. Tma kryla národy, blud zajal srdcia, umy
– a svetlo slobody zapadlo v hriechov rumy;
až muž vyvolený silným hlasom viery
vo svätom nadšení rozplašil blud šerý.

3. Už nám zase svieti to svetlo, Slnce jasné,
vieru v duši nieti, kiež nikdy nevyhasne;
lásku zapaľuje, riadi srdca tlkot
Kristus, ktorý nám je: Cesta, pravda, život

1. Ó, príď už, príď, čas nášho Pána, príď ododávna sľúbený,
nechže sa znova zazelená a skvitne domov milený,
a pusté role nášho kraja sa zaskvejú zas krásou mája.

2. Ó, príď, ó, príď, ty Rosa zhora, prenikni zemou vyprahlou,
nech tvrdá srdca nášho kôra sa obmäkčí Tvojou vlahou,
a všetko dobré, krásne, milé vyrastie zase v plnej sile.

3. Ó, príď, ó, príď k nám, Oheň z neba, a zažni vôkol celú zem,
nech duše naše iskrou z Teba plameňom svätým planú len
a mocnou túžbou, láskou vrelou za svojím prahnú Spasiteľom.

4. Ó, príď, ó, príď, náš milý Pane, a navštív svoju vinicu,
nad dielo svoje požehnané pozdvihni mocnú pravicu,
nech celý svet to vidí jasne, že z Teba je, nie ľudské, časné.

5. Ó, vráť nám dávnu dobu blahú, keď s otcami si prebýval,
a keď tvár Tvoju milú, drahú, Tvoj ľud vo viere vídaval,
zas nech sa Tebe všetko klania a miluje Ťa bez prestania.

6. Ó, daj, nech v Tebe vkorenení, sme jedno telo, jeden duch,
a láskou vzájomnou spojení vždy k druhovi sa vinie druh,
až sľúbený ten zasvitne čas, keď večnou spásou obdaríš nás.

1. Od vekov v Teba dúfali sme, Pane! V Tebe sme vždycky útočište mali.
Prv ako hory nebotyčné vstali a nebo i zem vyšli z Tvojej dlane,
Ty si už bol a budeš na veky, nezmeniteľný, Bože náš veľký!

2. Ty vraciaš zase človeka do prachu, minie sa čas a ortieľ počujeme:
„Synovia ľudskí, vráťte sa do zeme!“ V tom ako lístie popadáme v strachu.
U Teba tisíc rokov nie je viac jak doba, keď sa mení nočná stráž.

3. Jak vlna zmetieš celé pokolenie. Poodcházame, ako keď sen mizne,
sme ako rannej trávy steblá svižné, čo do večera budú pokosené.
Čo kvitlo, zvädne, keď mu prejde čas, pominuteľnosť obklopuje nás.

4. Hynieme, Tvojím hnevom zapadáme, to hnev Tvoj,
čo nás sužuje a právom,
bo dobre vidíš toku času dravom, aké to tajné hriechy zakrývame.
Uvidíš viny, lúč vrhneš na ne a naše dni máš odpočítané.

5. Pane, nauč nás tak rátať dni svoje, aby sa srdce naše múdrym stalo.
Na nás sa z hnevu Tvojho dosť už lialo. Tak dokiaľ ešte?
Veď sme deti Tvoje!
Jak ožívajú pod rosou kvety, tak oživ, Pane, nás, svoje deti.