1. Márnosť vo svete, samá márnosť! Lebo v Ňom isté nič nie je,
čo by si zachovalo stálosť, zostalo neporušené;
čomu sa najviac tešíme, minie prv, než si myslíme.
2. Keď je človek v najkrajšom kvete a silou, zdravím oplýva,
podťatý, ako tráva v lete, v hrobe pochovaný býva:
opusti sveta márnosti, musí odísť do večnosti.
3. Čo nám osoží sveta sláva, čo bohatstvo, ktoré máme?
Krátky čas človeku zostáva, a všetko tu zanechávame:
čokoľvek sme zhromaždili, opustíme v krátkej chvíli.
4. Dokiaľ je čas Božej milosti, do večnosti sa chystajme;
netúžme po svetskej márnosti, svoj poklad len v Kristu majme:
ten drahý Poklad nebeský nech blaží náš život zemský.
5. Nešťastní, čo pre svetskú márnosť, od Krista sa odlúčili,
obľubujúc si sveta žiadosť; ó, kiežby sa navrátili
na cestu viery a cnosti, a tak prišli do radosti.
6. Nuž, s Bohom zostávaj, márny svet, s Bohom i ty, časná sláva,
tu už pre mňa nič stáleho niet, nemáš na mňa viacej práva:
ja sa chcem pridŕžať Krista, On v nebi miesto mi chystá.